Presne v polovici októbra zaspia a prebudia sa v polovici apríla. Svište. Zvieratá, ktorým závidí asi každá žena. Počas zimného spánku stratia tretinu svojej váhy. Keď vykuknú z nôr je to jasným znamením toho, že zima už skončila. Tento rok sa im z nich veľmi nechcelo.
Dôvod, pre ktorý sa malým zvedavcom z nôr nechcelo je podľa svištiara Pavla Balla jednoduchý. „Svište túto jar s vyhrabávaním meškajú, niektoré sa vyhrabávajú aj o 10 – 15 dní neskôr. Dôvod je ten, že hore je veľa snehu,“ uviedol.
Polovicu života prespia
Domovom svišťa vrchovského tatranského sú Tatry, kde obýva veľmi citlivé prostredie alpínskeho a subalpínskeho stupňa. Niektoré kolónie je možné pozorovať v blízkosti turistických chodníkov napríklad v Roháčoch pri vstupe do Smutnej doliny, či v Žiarskom sedle. Počas leta sa zvyknúť zaokrúhľovať. „Neberú ohľad na líniu, poctivo sa vykrmujú a priberajú na váhe. Musia prečkať dlhú tatranskú zimu, cez ktorú žijú len z nahromadených tukových zásob. Dožívajú sa maximálne 18 rokov, z toho polovicu prespia,“ opisuje Ballo.
Chorých do nôr nepustia
V polovici októbra kedy sa na zimný spánok ukladajú vážia aj 6 kíl, tretina z toho je tuk, z ktorého čerpajú energiu. „Všetci členovia svištej kolónie si do nory prinášajú suchú trávu. Zimnú postieľku si vystelú aj 3 – 5-timi kilami. Spoločne prespia stočení do venca. Z vonkajšej strany chránia pred zimou mláďatá dospelé jedince. Po zazimovaní klesne telesná teplota svišťa na 4 stupne Celzia, čo je pomerne nízka teplota, keď zoberieme do úvahy fakt, že bežná teplota cicavcov je 36 stupňov,“ vysvetľuje Ballo. Starých a chorých jedincov, u ktorých vedia, že by zimu už neprežili do nôr ani nepustia. „Aj keď je to kruté pravidlo prírody, je to v záujme prežitia ostatnej kolónie,“ dodáva.
Súboje z lásky
Nory majú v priemernej výške 1870 metrov. Tu zima trvá aj 6 až 7 mesiacov. „Z nôr sa na jar vyhrabávajú schudnuté, rozospaté a zvedavé. Po prebudení nastáva obdobie párenia. Vtedy samce vyhľadávajú samice pripravené sa páriť. Zvádzajú o ne súboje tak, že sa postavia na zadné laby, a pritom sa bijú a hryzú nejde tu o vážne zraňujúce súboje,“ podotkol.
Najväčším predátorom je človek
Svišť vrchovský tatranský je jedinečný pozostatok doby ľadovej. Je chráneným a kriticky ohrozeným druhom. Pavel Ballo teda upozorňuje ľudí, ktorí by chceli malé zvieratká pozorovať, aby ich v žiadnom prípade nerušili. „Aby sa k ním nepribližovali príliš, nebehali za nimi, neodbočovali z turistických chodníkov. Stres narúša ich denné činnosti hlavne v období párenia, vyvádzania mláďat a pastvy. Tiež pred zimou, kedy si musia zhromaždiť tukové zásoby na prežitie mrazivej časti roka. Práve človek je totiž najväčším predátorom svišťa. Hrozbou ešte pred niekoľkými rokmi boli pytliaci, ktorí im pri norách chystali oceľové pasce,“ hovorí Ballo.
Fungujú na signál
Každá zo svištích rodiniek má aj preto svojho strážcu. Počas paše stojí vzpriamene na labkách a sleduje okolie. „ Ak strážca zaregistruje nebezpečenstvo, niekoho z predátorov, tak vydá
hvizd, taký tenký, ostrý výkrik, ktorým signalizuje všetkým ostatným, aby sa skryli v podzemnom systéme.“
Paľo Ballo už svište pozoruje roky. Dokonca dokáže rozoznať aj päť rôznych tónov zo škály zvukov, ktoré svište vydávajú. „Rôzne menia signál, keď sa blíži líška, orol, krkavec, rys alebo človek so psom, ktorý u svišťov môže evokovať vlka. Inak hvízdajú, ak hrozí útok zhora a prilietava orol skalný. Pri upršanom počasí sa svišťom nechce ani z nôr vyliezať, ak sú však pekné slnečné dni, tak sa pasú a šantia,“ opisuje.
Nepriateľ dron
Už roky nebolo našťastie v ich okolí zistené pytliactvo. Problémy svišťom robia ľudia, ktorí púšťajú psíka bez vôdzky. Veľký stres im spôsobujú drony. Evokuje to v nich predátora vo vzduchu. „Párenia sú schopné len niekoľko hodín. Ak sa nespária, nebude potomstvo. Rovnako sú v tomto období vysokogravídne aj kamzice, ktoré čochvíľa budú rodiť. Je potrebné dodržiavať návštevný poriadok,“ uzavrel Ballo.
foto: archív Pavel Ballo